Pre Červenú.

zdroj: www.melinhannah.blogg.se

Večer bol vrcholom spoločenskej sezóny. Nebolo ťažké nakŕmiť sa krásou. Nepriehľadnuteľné róby, honosné lustre, koberce, zrkadlá, závesy. Na stenách vzácne obrazy, na ženách drahé šperky. Nablýskaná rutina plesu až do momentu, kým ju zbadal ako tam stojí obklopená všetkou tou pompéznosťou a s aurou elegancie nakláňa výrazné lícne kosti k červenému s prívlastkom. Podišiel k baru, aby prehodil zopár slov so známymi a odbavil povinné spoločenské jazdy. Krúžiac pohárom s pár kvapkami koňaku, bez premýšľania, akosi automaticky odpovedal na otázky. Jeho oči a myšlienky odbiehali smerom k skupinke naľavo od neho. Sedela chrbtom k nemu a on pocítil nutkanie vidieť jej do tváre a prezrieť si ju viac z blízka. Kopol do seba posledné kvapky a vyštartoval požiadať o tanec. Usmiala sa, pozdvihla ruku a nechala sa odprevadiť na improvizované randezvous.

Vyšlo to na tango. Jeho dlaň sa dotkla jej odhaleného chrbta. Jej pokožka bola príjemne mäkká a horúca. Líce takmer na líce. Prechádzal pohľadom po leme jej šiat, ktoré dovoľovali jej nežným ramenám vytvoriť dokonalý oblúk so štíhlym odhaleným krkom, na ktorý dopadal strapec visiacich náušníc. Zatúžil ho pobozkať. Unesený myšlienkou sa k nemu pomaličky približoval a ohrieval svojim dychom, až kým nezachytil oblak jej vône. Opojený zamatovosťou zmyselnej ruže výdatne pošteklenou vášnivým korením. Ruža ohnivá. Ruža živá. Ak ju vytrhne násilím, bodne ho svojimi tŕňmi a on pocíti len kovovú pachuť krvi vo svojich ústach, snažiac sa zo seba vysať tú bolesť. Pošepne: krásny parfém. Ich nohy kreslia vlnovky parketom. Jej prsia kopírujú hlboké nádychy, ktoré opúšťajú telo cez pootvorené krásne vykrojené pery. Má chuť odísť s ňou na tiché miesta, aby počul naplno kričať jej krásu. Tango končí, keď sa spýta na meno, odpovie: moje meno je červená. Odprevadil ju k stolu a poďakoval za tanec.

Majda Bekkali - Mon nom est rouge   ( Moje meno je červená )

Opäť zaujal predošlú pozíciu pri bare, aby na ňu mohol vidieť. Pozoroval ju ešte zopár minút, kým si neodbehol niečo zobnúť. Keď sa vrátil k baru a zahľadel sa do priestoru kde sedela, zistil, že už tam nie je. Prešacoval celú sálu, foyer, priestor vonku, ale nenašiel. Proste zmizla. Bez rozlúčenia, bez čísla, bez mena. Začalo vypytovanie. Videl si ju, poznáš ju, nevieš o nej niečo...? Pomaly si skladal obrázok svojej femme fatale. Trvalo mu týždeň, kým sa dopracoval cez známeho známych k jej telefónnemu číslu. Ukecal ju na kávu. Ku káve sa pridal pohárik Irish creamu, bol smiech, aj spoločné témy. Rozlúčili sa s prísľubom ďalšieho stretnutia. Termín neznámy, vraj zavolá ona. Po troch nekonečných dňoch plných jej obrázkov zvoní telefón. Tak túžobne počutý hlas oznamuje, že sa stretnutie prekladá na neurčito, že musí odcestovať a nevie presne kedy sa vráti. Malý chrobáčik putuje do jeho hlavy a príjemné napätie sa pomaly mení na nočnú moru. Mučivá oscilácia katastrofických scenárov a upokojení, že je všetko v najlepšom poriadku. Má pocit, že je zbavený svojprávnosti. Chce utiecť od myšlienok na ňu, ale v skutočnosti cíti, že by sa bez nich cítil prázdny. Šialená forma masochizmu. Skúša sa vymaniť rozumom. Nedá sa. Skúša sa niečím zamestnať, aby zistil, že jeho schopnosť sústrediť sa na niečo iné ako na ňu je na bode mrazu. Aj bežná rutina vyžaduje obrovskú dávku energie a sebazaprenia. Nedá sa jesť, nedá sa spať, nedá sa vstať, proste nedá sa. Cigareta odpálená od cigarety. Snaží sa rozptýliť filmom, aby sa po pol hodine pristihol, že vôbec netuší o čom je. Kladie si zákerne otázky, aby nachádzal odpovede s dobou trvanlivosti piatich minút. Tak kde je ? Prečo sa neozve? Čo keď tam vonku stretla niekoho, kto zaujal viac ? Odišla vôbec ? Alebo to bola iba milosrdná lož ? Zaujal vôbec ? Nezlyhal v nejakom dôležitom okamihu ? Bola to z jej strany iba hra, ktorú nepochopil ? Čo nevidí, nechápe, ignoruje ? Zranil ju nejako ? Je pre ňu dosť dobrý ? Nezaslúži si ten almanach dokonalosti viac ? Nebola to od neho iba sebecká krádež jej pozornosti, energie a času ? Všetky viny berie na seba. V mysli prehráva milé okamihy spoločných stretnutí. Dokresľuje ich fantáziou a brucho opäť zovrie ten zvláštne krásny pocit. Túži po blízkosti, po opätovaní. Kokteil hormónov si neberie servítky. Hypnotizuje telefón. Zavolať jej ? Nezavolať ? Uvedomuje si, že nechce tú ružu vytrhnúť násilím. Chce ju zalievať a starať sa o ňu. Chce si ju hýčkať, maznať sa s ňou a robiť ju šťastnou. Nechce vynucovať a šliapať po nej. Túži byť dôvodom, prečo sa smeje. Zmietaný vlastným očistcom sa rozhodne, že nezavolá. Bolí to. Kruté poznanie vlastnej zraniteľnosti.

Skoré ráno si ho našlo schúleného v posteli. Zmäknutého, že by sa dal prestrčiť uchom ihly. Tak veľmi by chcel a tak veľmi to nejde. Zvoní telefón. Tak ako zvonil toľkokrát predtým a bude toľkokrát potom. Vo vzduchu visí jediná otázka. Je to ona? Tak veľmi túži ešte raz počuť „moje meno je červená“.

zdroj: www.scuolazoo.com