Takmer na rohu ulice stojí dom. Cez
dve veľké červené okná uvidíte steny plné obrazov. Stačí otočiť kľučkou a vojsť.
Za stolom sedí pán. Privíta vás. Je galerista a galéria jeho chrám. Zo
stien sa prihovárajú obrazy. Vyskladal
ich tak, aby jeden druhý navzájom nerušili. Aby boli všetky popretkávané niťou,
na ktorú sú jednotlivé maľby ponavliekané ako korálky tvoriace náhrdelník dojmov
a pocitov. Znásobená estetika rezonancie duší autorov.
Aj vybrať rám k obrazu je
umenie. Rám, finálna bodka za obrazom. Až v ráme je obraz celok. Galerista si dal záležať.
Možno chcel byť náš galerista
kedysi sám maliarom. Aké by to bolo? Byť maliarom, spať na kopách skíc, s paletou
v dlani poznať výšky, pády, rub aj líc... kým sa dielo podarí. Milovať umenie
a držať štetec neznamená byť umelec, chce to vnútorné tajomstvo, niečo,
s čím sa človek narodí. Chce to zvláštnu nepopísateľnú optiku, ktorou sa
dá uvidieť podstata. A možno by ako väčšina umelcov sám časom znenávidel svoje
diela, lebo by poznal ten pocit frustrácie z nedokonalosti. Vstával
a zaspával by so svojimi obrazmi, poznal každučký ich detail, aby vždy
dospel k záveru, že obraz je len nedokonalou kópiou dokonalej myšlienky.
A potom by celý život bojoval v labyrinte pocitov, aby to, čo videl,
rozpoznal, precítil, čo ho zasiahlo na duši, aby všetkú tú mohutnosť
životnej pravdy vystihol zopár ťahmi štetca. Skutočne veľkým maliarom sa človek
nestáva preto, aby sa zapáčil. Je to poslanie na celý život, ktoré sa nakoniec
stane osobným šialenstvom na hojdačke nálad v opare terpentínu a spoznania
vlastných limitov. Vybral si teda život bez farby za nechtami. Rozhodol sa
vziať na seba osud galeristu. Prechádza sa galériou pomedzi obrazy s honosnými
rámami ako znalec umenia požehnaný medzi jej stenami.
Vdychuje atmosféru priestoru. Náznak
sviežeho zeleného zápachu terpentínu prechádza až do citrusovo drevitých tónov,
ktoré sa vo vzduchu spájajú s vôňou kovových plastík. Jemný náznak vosku,
ktorý zároveň pripomína aj vôňu jemného medového bazového kvetu. K tomu fragment
prachu z depozitu. V niektorých momentoch táto zmes vôní pripomína až
starý naleštený kovový svietnik, v ktorom horia sviečky a vrhajú mihotavé
svetlo na obrazy. Atmosféra vo flakóne. Bergamote Boisée.
Čo obraz to príbeh. A on bol
ponorený do každého z nich. Porozumel ich odkazu, vrstvám, farbám,
textúre... Zrak mu spočinul na olejomaľbe kvitnúcej bazy od Ladislava
Mednyánszkeho. Stále mal ten obraz rád. Fascinoval ho. Niekedy vám 24 na 36cm
povie násobne viac ako veľkoformátové plátno oklamaného umenia. Baza, ktorá
kvitla niekedy okolo roku 1890. Čo asi tak videl maliar keď maľoval tento
obraz? Možno bol teplý letný deň a on sa vybral zachytiť jemnú impresiu
prírody. Nie jej ideál, ale prirodzenosť krásy. Výhonky zakvitnutej bazy
v bezvetrí a vo vánku, lúče slnka presvitajúce cez oblaky
načrtávajúce čo je svetlo a čo tieň, na ktorých miestach sa dá pocítiť
hrejivosť lúčov a žiara mliečneho bieleho svetla... Atmosféra pokojného
okamihu. Vzduch naplnený sviežosťou
a medovosťou bazových kvetov. Krehká pominuteľná krása, ktorá pripomína,
že sme tu len na chvíľu, ostatne ako všetko živé. Kým neodkvitneme. Pocity
otláča štetcom do plátna. Z obrazu ide pohoda a kúsok nostalgie.
Dvojrozmerná vízia trojrozmernej pravdy.
Ladislav Mednyánszky - Kvitnúca baza. |
Deň končí, opona padá.
Poklonil sa starým majstrom.
Zhasol svetlá a spustil mrežu za červenými
oknami,
dojedol kúsok jahodovej čokolády, buchol dverami.
Z ticha galérie vyrazil za bzukotom mesta,
pozdraviť známych, povyhrievať kaviarenské kreslá.
S údelom introvertov, zapálil si
a splynul s kreslom,
myšlienky nechal prúdiť, uprel zrak a ostal bez
slov.
Martini pováľané na jazyku za zubami,
všedný svet vidí pred sebou,
ale farebný má za očami...
P.S.: Inšpirované obchodníkom a obchodíkom
s umením s červenými oknami, takmer na rohu ulice.
No comments:
Post a Comment