Poznal som jednu tuberózu. Takú, s ktorou máte chuť sa v noci spotiť...

Poznal som jednu ženu. Takú, s ktorou máte chuť sa v noci spotiť. Poézia na dvoch nohách. Určite nie ten typ ženskej, čo bude robiť chlapovi slúžku a otrokyňu. Iba keby sama chcela. Za omietkou prísnej krásy skrývala čosi hebké. Drsná aj sladká, roztodivne roztomilá, ktorej by ste prepáčili kadečo, keď si ležérne prehodila nohu cez nohu, oprela sa do kresla s pohárom vína v ruke uprela pohľad do nekonečna.

Nebola to taká typická plastová bábika akých sú mraky a za očami prázdno, nesvieti sa, nikto nie je doma. Nevyzeralo, že by jej chýbal kus duše, kus mozgu alebo oboje. Za jej pohľadom bola akási láskavosť, ale aj nebezpečnosť šelmy. Skutočná žena so skutočným životom. Nevedel som ju len tak prečítať jediným pohľadom a zhrnúť do jedinej vety. Žena, ktorú treba objavovať. Tak som sa raz odhodlal a oslovil ju. Srdce mi bilo až kdesi v krku. Pristúpil som a opýtal sa, či ju môžem na niečo pozvať. Pozerala na mňa tak dlho, až som mal pocit, že zabudla otázku. Nevravím, že bola dokonalá. Nakoniec z nej vypadlo: „Čo odo mňa chceš?“, pošepla, ako by to bolo tajomstvo. Aj keď šepkala, bolo cítiť, že jej hlas má silu. Ako rockerka oblečená v koži, ktorá vám zaspieva do uška romantickú baladu sladkým hlasom, ale kdesi v pozadí cítite ten potenciál, rozsah a hĺbku. Prekvapila ma.  Čakal by som odpoveď „tak fajn“ alebo „nemám záujem“, niečo v zmysle „odpáľ, nie si moja liga, môj svet, môj vesmír...“, ale ona sa spýtala „čo odo mňa chceš?“. Nie nevysvetľujte si to zle, nevyslovila to nejakým arogantným, ironickým spôsobom, práve naopak, v tej otázke bol cítiť úprimný záujem o odpoveď...

Začali sme sa vídať. Vždy vedela niečo vyviesť, dostať vás do úzkych, na pokraj zúfalstva či namočiť do dobrodružstva... Mohli ste ju za to milovať, nenávidieť, mohli ste oboje naraz, ale nikdy neprestávala fascinovať svojimi podobami. Keď ste si už mysleli, že poznáte všetky matamorfózy ženy, opäť prišla s niečím, čím vám vyrazila poistky. Milovala kvety. Kvetinové vzory, kvetinový parfém, kvetinové posteľné prádlo, kvety v črepníkoch... kvety všade. Aj ona bola pekný kvietok. Pestovala za oknom vysoké tuberózy a vravela o nich, že sú to jediné kvety z ktorých cíti akúsi nostalgiu minulých životov.

Vo viktoriánskych dobách totiž mali zakázané mladé dievčatá panny vychádzať vonku po zotmení. Vtedy sa otvárajú puky tuberózy a verilo sa, že ak k nim privoňajú, dostanú spontánny orgazmus.

Kvitnúca tuberóza...

Tuberózu volali ju tiež nočný hyacint, milenka noci, červená knižnica sveta parfémov... definícia sex-appealu, taká koketnejšia, vyzývavejšia sestra romantického jazmínu. Jej vôňa je na jednej strane jasná a svieža, na druhej zmyselná a opojná. Krémová a nežná, súčasne ostrá a pikantná. Stále na hrane. Jednou nohou v nevinnosti, tou druhou v hriešnej telesnosti.

Prečo tak milujeme kvety? Básnici o nich píšu básne a maliari maľujú na plátna. Sú jazykom pocitov. Tešia nás farbami, vôňou, symetriou.. skrátka nás nejakým spôsobom robia šťastnými . Priťahujú nás rovnako ako priťahujú hmyz ktorý ich opeľuje. Túžime sa im podobať , získať niečo z ich atraktivity a tak ich na seba nanášame skvapalnené v parfémoch. Verte, neverte, nejaká forma kvetinovosti , aspoň nejaký výňatok ich esencie sa nachádza snáď v každom každučičkom parféme. Áno, aj v tých najmužnejšie pôsobiacich parfémoch. Tak je to teda s kvetinami. Milujeme ich, pestujeme, kultivuje, šľachtíme, obdivujeme... a nanášame na kožu.

A Niekedy sa stane, že sa nám nejaký „kvietok“ dostane aj pod kožu. Každý, koho si pod ňu pustíte vo vás zanechá stopy. Niektoré momenty sú večné, nezabudnuteľné a dokonalé...

Pamätám si bolo leto, teplá noc. Okná dokorán a cez roztiahnuté závesy sa do izby vkrádal vánok a tlmené zvuky z ulice. Bol spln. Oknom prestupovalo svetlo mesiaca biele ako perla a dopadalo na jej pokožku, bielu a priehľadnú ako alabaster. Tanec svetla a tieňov. Mesiac osvetľoval jej mále svetlé chĺpky a obkresľoval záhyby kože. Tma ponechala priestor fantázií. Intenzívna vôňa rozkvitnutej tuberózy, ktorá sa vznášala z črepníka za oknom  sa  vnárala do izby a spájala sa s vôňou našej súkromnej rajskej záhrady z postele na štyroch nohách, dvoch spotených komparzistov a postelného prádla s kvetinovým vzorom. Len som tam tak ležal, hlavu si podopieral rukou, pozeral na dýchajúcu ženu a ujedal z jej tichej krásy. Vravel som si, ak by bola kvetinou, určite by bola tuberózou. Noc jej pristane.

Poznal som jednu tuberózu. Takú, s ktorou máte chuť sa v noci spotiť...

Antonia Alessandria - Nacre Blanche - parfém plný tuberózy.