 |
| zdroj: www.pinterest.com |
Steblá trávy narážajú
o podvozok auta stúpajúceho po zarastenej lesnej ceste. Dva vychodené pásy
obklopené úpätiami obrastenými machom a stromami vedú panenským pokojom. Medzi
korunami stromov sa čnie strecha starého domčeka ležiaceho pri jazere. Zvuk
motora ustal. Z auta vystúpili dve postavy. Vyberajú z kufra dobroty nachystané na
víkend. Vstúpia dovnútra, prejdú atmosférou starých stien až sa ocitnú na terase
za domom. Obklopený spevom vtákov popíjajú v pohodlných polohách šťavu
z čerstvo vytlačených citrusov a kochajú sa výhľadom na divokú
záhradu a hlinené črepníky plné voňavých ružových kvetov. Slnko pozýva na
kúpeľ do neďalekého jazera.
Bez slova vstane a odkráča smerom
k brehu jazera. Ešte sa otočí, usmeje a pozdvihne obočie. Jej šaty
dopadli na trávu a ona nahá mizne vo vode. On sedí a rozmýšľa, či ju bude
nasledovať, ale pohľad na ňu ako sa čvachtá vo vode je na nezaplatenie. Ostane
sedieť. Zapozeraný do vodnej hladiny hľadí ako sa vynára, na pramienky vody
stekajúce jej telom, na kvapky opúšťajúce jej výstupky. Celá sa trbliece
v slnku a s mokrými vlasmi vyzerá úžasne. V predklone si
prechádza rukami po vlasoch a snaží sa z nich dostať prebytočnú vodu.
Pobehne jej oproti, zavinie ju ručníkom a obchytí okolo ramien, aby si ju
odviedol späť do spoločného hniezdočka pohody obkolesenej lesom. Budú si užívať
sladké ničnerobenie, rozprávať o hocičom, čítať knihy, plniť sa maškrtami
a keď sa im to všetko zunuje vyrazia na prechádzku do lesa.
Je koniec 19. storočia. Vášeň pre
záhradu a voňavé rastliny privádzajú alžírskeho chemika Theodora Cabanela
ku komponovaniu parfémov, ktoré slúžia k prevoňaniu kožených rukavičiek a
vreckoviek, čo je v tom čase v Parížskych kruhoch vysoko módnou
záležitosťou. Jeho výtvory sú prijímané s nadšením a úspechom. Opraty
remesla po Theodorovi preberá jeho dcéra, ktorá si rýchlo získava rešpekt
a uznanie. Medzi jej lojálnych klientov patrí aj vojvodkyňa z Windsoru.
V roku 2003 berie do rúk pochodeň značky vtedy len 22 ročná Caroline
Ilacqua, krsňa dcéry Tea Cabanela, pôvodom Írka. Spolu s parfumérom Jeanom
– Francoisom Lattym tak vytvárajú ďalšiu kapitolu v tomto voňavom dobrodružstve.
Inšpiráciu čerpajú zo starých pôvodných receptúr zakladateľa značky
a pridávajú im vlastné poňatie a moderný dotyk.
Jednou z vôní, ktoré spolu
vytvorili je OHA, čo znamená v staroírštine voda. Citrusovo osviežujúca na
začiatku s plným, jasným, ale jemným kvetinovým srdcom z ruží
a klasickým bohatým zeleným chypre základom s retro nádychom. Nemôžete
veriť tomu, čo cítite v úvode, pretože vôňa sa zmení a predvedie zaujímavý
evolučný výlet. Ako niť celou kompozíciou prechádza voda. Sladkovodná, čerstvá,
ovlažuje každé štádium od začiatku po koniec. Oha. Jemnosť, krehkosť a ženskosť,
ktorú je jasne cítiť.
 |
| zdroj: www.pinterest.com |
Vychádzajú z lesa. Ona v jednej
ruke kytička lúčnych kvetov, druhou ho drží za ruku. Obaja dvihnú hlavy
k oblohe. Slnko sa kamsi vytratilo. Nakopenými tmavými mrakmi prebliklo
svetlo. Obloha hrmí, vietor mohutnie a vyrovnáva listy stromov do vodorovna.
Ide búrka. Bez varovania... Práásk ! Oblohu pretne blesk. V tom momente
jej ruka silno stisne tu jeho. Rozbehnú sa v snahe vyhnúť sa náladám
prírody. Domček je už na dohľad. Prvé ťažké kvapky máčajú suchý prach na lesnej
ceste. Dobehnú tak akurát. Pod strieškou terasy, zamotaní vo veľkej deke,
unesení dramatickou búrkou zostávajú sedieť vonku. Cez šum hustých kvapiek
nepočuť vlastného slova. Lomcuje ňou podivné vzrušenie a strach. Vidí
búrku, cíti búrku, bojí sa búrky, ale zostáva v bezpečí. Cíti čerstvosť
vzduchu, vôňu mokrej zeme a zmoknutých terasových ruží, v teple deky,
pod ochranou mužských ramien. Stisne ho zakaždým keď sa osvetlí obloha
a zatrasie zem. Tlačí sa k nemu, túli sa a necháva na ňom stopy po
nechtoch. On jej láskyplne prikryje jedno ucho a do druhého jej porozpráva
milé vety snažiac sa prehlušiť dážď. Pokojným hlasom a ubezpečujúcim
úsmevom dáva najavo, utvrdzuje, že je všetko v poriadku, že sa nemusí báť,
že je tu. Jej bezbranná ženskosť v ňom prebudila inštinkty ochrancu. Ona
sa cíti taká maličká, on silný a mužný. Krehké žieňa v objatí jeho
rúk, v lone prírody, v zápase živlov vychutnáva búrku...
 |
| Teo Cabanel - OHA |
Riedky dážď kreslí už len zopár
kruhov na povrch jazera. Vypršané mraky žmýkajú posledné kvapky. Je po všetkom.
Búrka ustala. Pomedzi potrhané mraky prekukuje večerné teplé slnko putujúce za
obzory korún stromov. Zo zeme a vodnej hladiny stúpa priesvitný opar.
Obloha sa vyjasnila, les stíchol a spokojnel. Dnes ešte výjdu hviezdy.
No comments:
Post a Comment