zdroj: www.pinterest.com |
Nočná ulička posadená do tmy.
Prázdna, temná, skrytá kdesi v úzadí, ďaleko od hlavných tepien. Nikde ani
duše, kamennými chodníkmi sa vznáša opar vlhkosti noci a hra tieňov ožíva
vo svetle starej pouličnej lampy. Všetko spí, len v okne starého domu
na konci ulice plápolajú plamene sviečok. Ten starý dom, ktorý toho už toľko
videl, počul a zažil, ale mlčí. Ako nemý svedok
osudov. Ubehli letá, zimy, roky, desaťročia, storočie... a on stále
stojí. Muž, ktorý sa doň práve
nasťahoval, prichádza nevedno odkiaľ, nevedno čo si priniesol a čo zanechal za sebou. Staré steny nasiaknuté spomienkami a vlhkosťou,
ometené vápennými omietkami ho uzatvárajú sediaceho pri sviečkach do intimity
samoty. Myšlienky ho privádzajú na miesta, kde
sa návštevy príliš nevodia. Vyhýbal sa a bránil už pridlho. Nechcel
otvoriť tie prekliate dvere do seba. Tušil, čo by za nimi našiel.
Páchal atentát na pravdu. Teraz
jej potrebuje dať meno. Duša vedela, ale hlava nechcela pochopiť. Pridlho sa
strácal a opäť hľadal. Už žiadne zľavy. Musí a chce zaujať postoj sám
voči sebe, aby vyčistil stôl a vystúpil z bludných kruhov tápania v užialenej
hmle a pocítil vnútorný mier a šťastie. Zatvoril oči. Vstúpil do svojho
očistca. Dotýka sa svojho zvnútra. Svojich štyroch stien ovešaných hnevom,
šťastím, túžbou, krivdami, snami... Stojí sám pred sebou nahý, obzerá sa
v zrkadlách pravdy a prichádza na to, že zlo sa trestá samo.
Bilancuje, účtuje a opäť
prežíva okamih po okamihu, spomienku po spomienke, kapitolu po kapitole. Stúpa
a klesá špirálou pocitov. Celou škálou, všetkými farbami. Prechádza popri
stenách, unášaný obrazmi zo svojho života priklincovaných na stenách. Cíti
frustráciu. Že nedošlo k naplneniu všetkých jeho plánov, túžob
a snov. Že neuspel vo všetkých svojich výzvach. Nikdy sa mu nechcelo
pokrčiť ramenami a povedať: „taký je život“. Ale aj taký je život. Nikto
nedostane všetko. Cíti nepochopenie. Akoby bol zmyslovým klamom, nepochopený
medzi nechápajúcimi. Počúvajú, ale nepočujú. Cíti hnev. Na celý svet, na okolnosti,
na neprávosť osudu, ktorý ho dohnal k deštruktívnym reakciám a kvôli
ktorému teraz sedí v kresle a týra sa. Znovu sa pokúša si klamať. Dosť! Stačilo! Teraz si pošepne holú pravdu. Je to on sám, na koho sa
hnevá. Je to on sám, príčinou aj následkom, ten kto pochybil. Kto nehasil, čo
pálilo. Kto zanedbal, nechal bujnieť a vyhrotiť. Kto mlčal, keď mal vravieť
a vravel, keď... kto nebol ochotný cúvnuť v malicherných rozmaroch
svojho ega. Cíti bolesť. Pochopil, že nevie nič vziať späť, jazvy na svedomí
nestratí, čo mohlo byť nevráti. Obžaloval sa. Tak sa súdi. Pokorne prijíma
rozsudok. Vinný! Vinný z toho, že bezhlavo kopal tam, kde boli dvere
otvorené, že vyslovil všetky tie slová, že kráčal v protismere... Stačilo tak málo,
aby rozsypal kamienky šťastia a úspechu naukladané na seba v krehkej
rovnováhe. Zatne do živého... lietajú triesky trýzne a výčitiek. Cíti
ľútosť. Nad všetkým, čo sa stalo a nemuselo. Keby... Dokonalá bolesť duše z neho
preteká v slzách. Už to nechce takto. Škaredý obraz rozpomenutých hriechov
vkladá do rámu a pribíja ho na stenu svojho očistca k ostatným, aby mu bol
mementom. Cíti strach a obavy. Bojí sa strát. Nevie. Stratil? Nestratil? Aké
budú škody? Strieda scenáre a pýta sa nakoľko ich má ešte v rukách.
Pripúšťa, že už možno nebude vedieť zachrániť vôbec nič... Po slzách ostáva ticho. Cez bolesť bolo odovzdané to, čo potrebuje zmenu. Dozrieva v ňom všetko, na čom záleží. Túži napraviť čo sa dá.
Ak sa dá. Pohne aj svetom, ak bude treba. Rozhodol sa. Daruje si nádej. Z toho,
čo bolelo, vyťaží dobré. Zlé spálil. Ostal len popol. Vidí jasne, ako by bol deň. Opúšťa svoj očistec. Poučený. Sviečky dohoreli, plameň zhasol.
Prešiel očistným ohňom vlastného
pekla, svojich štyroch stien a zanechal čistý stôl. Zúčtoval so svojou dušou a zaplatil najtvrdšou menou. Zaplatil sám sebou. Pomenoval pravdu
o sebe. Odhodlaný robiť všetko pre to, aby jej vždy vedel prísť na meno.
Vie, že takto ostane čistý. Líha si na nadýchanú perinu. Zabára
sa do mäkkosti. Tá ho obklopuje, hladí, hreje a šepká mu: „tak už spi“. Každý
má v sebe vlastný očistec, ktorým môže prejsť. Zažiť nebo aj peklo, aby
našiel zem. Zem, na ktorej bude šťastný... Možno aj medzi stenami starého domu
na konci ulice, ktorý toho už toľko videl, počul... Po tejto noci bude svitať
jasnejšie.
Vôňa FUOCO INFERNALE alias „pekelný oheň“ od nemeckej niche značky LINARI nie je
pekelná ani ohnivá na prvý pohľad. Po privoňaní
zacítite vôňu vlhkých starých múrov ometených omietkou. Tento efekt majú
na svedomí zložky, ktoré samé o sebe nemajú s výsledkom zdanlivo nič
spoločné, ale sú namiešané tak, aby nám dovolili opustiť ich výpočet a
preniesli nás do pomyselného pekla, keď sa ocitneme v samote svojich stien
a s otázkami sa ponárame hlboko do svojho vnútra aby sme našli
odpovede. A to je pravá parfumérčina. Spod tónov zeminy, múrov
a suchých bylín sa začne rozprestierať hmla z najjemnejšej kože a voskovej
ambry, ktorá vôňu halí do hladivého mäkkého tepla. Do pocitu spokojnosti
a vyrovnanosti. Múry vo vôni sa pomaly strácajú. A pekelný oheň ? Ten
si už musí prežiť každý sám vo svojom vnútri. Vôňa je dielom parfuméra Egona
Oelkersa. Zachytená v štýlovom nadčasovom flakóne pozlátenom kružnicami
z 22 karátového zlata.
No comments:
Post a Comment