Cesta do duše.

zdroj: www.pinterest.com

Nočná ulička posadená do tmy. Prázdna, temná, skrytá kdesi v úzadí, ďaleko od hlavných tepien. Nikde ani duše, kamennými chodníkmi sa vznáša opar vlhkosti noci a hra tieňov ožíva vo svetle starej pouličnej lampy. Všetko spí, len v okne starého domu na konci ulice plápolajú plamene sviečok. Ten starý dom, ktorý toho už toľko videl, počul a zažil, ale mlčí. Ako nemý svedok  osudov. Ubehli letá, zimy, roky, desaťročia, storočie... a on stále stojí.  Muž, ktorý sa doň práve nasťahoval, prichádza nevedno odkiaľ, nevedno čo si priniesol a čo zanechal za sebou. Staré steny nasiaknuté spomienkami a vlhkosťou, ometené vápennými omietkami ho uzatvárajú sediaceho pri sviečkach do intimity samoty. Myšlienky ho privádzajú na miesta, kde sa návštevy príliš nevodia. Vyhýbal sa a bránil už pridlho. Nechcel otvoriť tie prekliate dvere do seba. Tušil, čo by za nimi našiel.

Páchal atentát na pravdu. Teraz jej potrebuje dať meno. Duša vedela, ale hlava nechcela pochopiť. Pridlho sa strácal a opäť hľadal. Už žiadne zľavy. Musí a chce zaujať postoj sám voči sebe, aby vyčistil stôl a vystúpil z bludných kruhov tápania v užialenej hmle a pocítil vnútorný mier a šťastie. Zatvoril oči. Vstúpil do svojho očistca. Dotýka sa svojho zvnútra. Svojich štyroch stien ovešaných hnevom, šťastím, túžbou, krivdami, snami... Stojí sám pred sebou nahý, obzerá sa v zrkadlách pravdy a prichádza na to, že zlo sa trestá samo.

Bilancuje, účtuje a opäť prežíva okamih po okamihu, spomienku po spomienke, kapitolu po kapitole. Stúpa a klesá špirálou pocitov. Celou škálou, všetkými farbami. Prechádza popri stenách, unášaný obrazmi zo svojho života priklincovaných na stenách. Cíti frustráciu. Že nedošlo k naplneniu všetkých jeho plánov, túžob a snov. Že neuspel vo všetkých svojich výzvach. Nikdy sa mu nechcelo pokrčiť ramenami a povedať: „taký je život“. Ale aj taký je život. Nikto nedostane všetko. Cíti nepochopenie. Akoby bol zmyslovým klamom, nepochopený medzi nechápajúcimi. Počúvajú, ale nepočujú. Cíti hnev. Na celý svet, na okolnosti, na neprávosť osudu, ktorý ho dohnal k deštruktívnym reakciám a kvôli ktorému teraz sedí v kresle a týra sa. Znovu sa pokúša si klamať. Dosť! Stačilo! Teraz si pošepne holú pravdu. Je to on sám, na koho sa hnevá. Je to on sám, príčinou aj následkom, ten kto pochybil. Kto nehasil, čo pálilo. Kto zanedbal, nechal bujnieť a vyhrotiť. Kto mlčal, keď mal vravieť a vravel, keď... kto nebol ochotný cúvnuť v malicherných rozmaroch svojho ega. Cíti bolesť. Pochopil, že nevie nič vziať späť, jazvy na svedomí nestratí, čo mohlo byť nevráti. Obžaloval sa. Tak sa súdi. Pokorne prijíma rozsudok. Vinný! Vinný z toho, že bezhlavo kopal tam, kde boli dvere otvorené, že vyslovil všetky tie slová, že kráčal v protismere... Stačilo tak málo, aby rozsypal kamienky šťastia a úspechu naukladané na seba v krehkej rovnováhe. Zatne do živého... lietajú triesky trýzne a výčitiek. Cíti ľútosť. Nad všetkým, čo sa stalo a nemuselo. Keby... Dokonalá bolesť duše z neho preteká v slzách. Už to nechce takto. Škaredý obraz rozpomenutých hriechov vkladá do rámu a pribíja ho na stenu svojho očistca k ostatným, aby mu bol mementom. Cíti strach a obavy. Bojí sa strát. Nevie. Stratil? Nestratil? Aké budú škody? Strieda scenáre a pýta sa nakoľko ich má ešte v rukách. Pripúšťa, že už možno nebude vedieť zachrániť vôbec nič... Po slzách ostáva ticho. Cez bolesť bolo odovzdané to, čo potrebuje zmenu. Dozrieva v ňom všetko, na čom záleží. Túži napraviť čo sa dá. Ak sa dá. Pohne aj svetom, ak bude treba. Rozhodol sa. Daruje si nádej. Z toho, čo bolelo, vyťaží dobré. Zlé spálil. Ostal len popol. Vidí jasne, ako by bol deň. Opúšťa svoj očistec. Poučený. Sviečky dohoreli, plameň zhasol.

LINARI - Fuoco Infernale ( Pekelný oheň )

Prešiel očistným ohňom vlastného pekla, svojich štyroch stien a zanechal čistý stôl. Zúčtoval so svojou dušou a zaplatil najtvrdšou menou. Zaplatil sám sebou. Pomenoval pravdu o sebe. Odhodlaný robiť všetko pre to, aby jej vždy vedel prísť na meno. Vie, že takto ostane čistý. Líha si na nadýchanú perinu. Zabára sa do mäkkosti. Tá ho obklopuje, hladí, hreje a šepká mu: „tak už spi“. Každý má v sebe vlastný očistec, ktorým môže prejsť. Zažiť nebo aj peklo, aby našiel zem. Zem, na ktorej bude šťastný... Možno aj medzi stenami starého domu na konci ulice, ktorý toho už toľko videl, počul... Po tejto noci bude svitať jasnejšie.

Vôňa FUOCO INFERNALE alias „pekelný oheň“  od nemeckej niche značky LINARI nie je pekelná ani ohnivá na prvý pohľad. Po privoňaní  zacítite vôňu vlhkých starých múrov ometených omietkou. Tento efekt majú na svedomí zložky, ktoré samé o sebe nemajú s výsledkom zdanlivo nič spoločné, ale sú namiešané tak, aby nám dovolili opustiť ich výpočet a preniesli nás do pomyselného pekla, keď sa ocitneme v samote svojich stien a s otázkami sa ponárame hlboko do svojho vnútra aby sme našli odpovede. A to je pravá parfumérčina. Spod tónov zeminy, múrov a suchých bylín sa začne rozprestierať hmla z najjemnejšej kože a voskovej ambry, ktorá vôňu halí do hladivého mäkkého tepla. Do pocitu spokojnosti a vyrovnanosti. Múry vo vôni sa pomaly strácajú. A pekelný oheň ? Ten si už musí prežiť každý sám vo svojom vnútri. Vôňa je dielom parfuméra Egona Oelkersa. Zachytená v štýlovom nadčasovom flakóne pozlátenom kružnicami z 22 karátového zlata.