Dnes ráno.

zdroj: www.telegraph.co.uk

Vybral si. Rozhodol sa. Už nikdy nebude ako predtým. Každé rozhodnutie nás zmení. Čaká ho život. Iný aký poznal. Minulosť nechal za sebou... nevie, čo sa stane, čo nestane. Po noci s bludičkami vychádza von z lesa, vychádza z tmy. Prešiel očistou. Víta ho slnko. Žlté, žiarivé, ale chladné. Konečne zacítil čerstvý vzduch. Zhlboka sa nadýchne. Je skoré ráno. Putuje z kopcov, do doliny, úzkou  čistinou, po neznámej ceste, ktorá ho vyčerpaného dovedie až k domčeku s obrovskou záhradou. Zastaví sa aby nazrel cez obrastený plot.

Po schodoch z terasy schádza žena. Ľahúčky župan jej vlní vánok. Je bosá, opatrne ukladá nohu pred nohu s raňajkovým podnosom na rukách. Kráča ladne, ľahko. Po orosenej tráve, ešte nezohriatej slnkom, pomedzi záhony čajových ruží až k stolu pod starým figovníkom. S natiahnutými nohami a so šálkou mätového čaju necháva prvé lúče štekliť jej tvár. S privretými očami preciťuje pokoj záhrady, spev vtákov, čerstvosť rána. Kútikom oka spozoruje pohyb za plotom. Ráznym hlasom sa opýta „Kto ste? Čo tu hľadáte?“ Muž sa vyľaká a odskočí, no napokon pristúpi späť a rozpovie jej svoj príbeh. Dojatá jeho úprimnosťou, vcítená do jeho pocitov ho pozve na raňajky. A tak sedia dvaja. Vyzul si topánky. Štyri bosé nohy v tráve, štyri oči zahľadené do rána. Nenahovoria veľa. Len ticho zdieľajú spoločný priestor a ujedajú z tanierov. Doľahol na neho moment prítomnosti. Precitol. Uvedomil si, že cesta z lesa ho doviedla až sem. Netuší, kam povedie ďalej. Nedovidí za koniec záhrady, len tu tam zachytí priesaky svetla spoza hustej zelene. Môže sa obávať, že bude strádať, trpieť, umierať na nedostatok čohosi a márne hľadať zmysel,  ale už si nedovolí báť sa toho, čo príde. Báť sa obeda už ráno. Začal dôverovať životu. Potrebuje ho. Naliehavo. Teraz! Intuícii, svojej najlepšej priateľke  rozlepil ústa. Už s ňou dlho nerozprával. Vždy mu chcela dobre. Ukotvený nohami na zemi, s hlavou vo vzduchu preoráva myseľ pre nové myšlienky. Odovzdaný a otvorený ďalšej lekcii. Jeho oči sa túlajú po záhrade, po žene v župane, po čistej oblohe...

Friedemodin - Vertine 

Nahne sa celkom blízko ponad neho, aby pozbierala prázdny servis po spoločných raňajkách. Vonia sviežo, dôrazne, iskrivo, ako umocnená ranná záhrada, ako tráva s kvapôčkami rosy ktorá šteklí jeho nohy. Pozrie na neho vľúdnymi očami. Vidí, že je unavený prebdenou nocou. Ponúkne mu pohovku v jej ateliéri, nech sa natiahne a odpočinie. Nasleduje ju do  útulnej presvetlenej miestnosti. Oáza plná skíc a starožitných drobností, rozrobené farby, otvorená kniha a bazalka kvitnúca za oknom... Leží na mäkkej pohovke a sleduje ako rozložená na zemi s rozhádzanými farbičkami všade naokolo ťahá štetcom po plátne. Nevidí, čo maľuje, ale sála z nej pokoj a niečo pozitívne. Svojou prítomnosťou prenáša pokoj aj na neho.  Ranná ostrosť sa obrúsila do chlácholivého tepla. Pohľad na ňu z neho odoberá bremeno strachu z vlastnej zraniteľnosti. Z toho, čo môže prísť... komédia, dráma, tragédia, láska, prehra... kašle na predsudky a hovorí áno novému dňu.  Nič nie je magické, kým sa na to nepozrieme správnymi očami. Zaspal.

Painted by Gianni Strino

Ráno. Keď svitá, sme pripravení pustiť do života nové vnemy, nových ľudí, nové zmeny, nové smery. Ráno, ktorého sa môžeme obávať, môžeme dúfať, môžeme sa tešiť... netušíme, čo všetko prinesie, ale vždy bude novým začiatkom. Novou šancou na šťastie. Budúcnosť začína dnes ráno.