Riečny anjel.

Linari - Angelo di Fiume  ( Riečny anjel )

Za domami na okraji mesta vedie cestička k rieke, ktorá tečie popri lese. Dúfa, že tam je to miesto, kde nájde ticho a pokoj v horúčkovitej predvianočnej hektike. Pred očami zimná krajina a pod nohami vŕzgajúci sneh a slnko odrážajúce sa v snehových vločkách. Chce sa mu netrápiť myseľ, kráčať popri zamrznutej rieke a len tak civieť medzi kmene stromov. Nerozmýšľať nad tým, koľko cesty má za sebou, koľko pred sebou. Len tak kráča a ponára sa čoraz hlbšie do útrob nemej krajiny, kde už nepočuť zvuky mesta a nevidieť strechy domov. Počuje len šuchot vtákov, svoje kroky, svoj dych, ktorý sa mení na paru, keď opúšťa telo cez ústa.


Nikde ani živej duše. Keď prechádza okolo starého zasneženého pníka, všimne si na ňom zadok otlačený do snehu. Ako keby na ňom niekto pred chvíľou sedel. Zažije akési dejavú. Toto už predsa pred tým videl. Rozhliadne sa okolo a každý jeden pohľad sa mu zrazu zdá povedomý. Ten strom, ten kopec, tvar tej skaly, dve sýkorky naháňajúce sa po vetvách. Toto už určite videl. Rozpamätáva sa na niečo, na čo vlastne nikdy nezabudol, len to vytesnil, ako niečo nepotrebné, nepodstatné. Ešte keď bol malý, sníval sa mu sen. Bol v lese, bola zima, všade boli stromy a sneh. V tom sne medzi  bielou samotou stretol bytosť o ktorej sa domnieval, že by to mohol byť anjel. Éterická, sladká bytosť, ktorá bola ako žiarivé teplo v mrazivom svete. Anjel, ktorý mal podobu ženy vystúpil z rieky a blížil sa k nemu. Vôbec sa jej nebál. Ako sa blížila, celé jeho telo prestúpilo teplo. Nikdy nezabudne na tú nehu a vľúdnosť v jej očiach. Zohla sa k nemu a pošepla jedinú vetu. Potom zmizla. Rozplynula sa. 

V ústach mu po nej ostala sladká chuť vanilky, ovocia a karamelu. Viac si nepamätá. Potom sa prebudil. Sen, akých môžu byť stovky. Tento si zapamätal. Asi navždy. Nevie, netuší prečo. Teraz je už dospelý a neverí na sny, na rozprávky, na historky o anjeloch. Ale ten pocit, že tu, na tomto mieste už raz bol sa nedá oklamať. V ústa ma opäť tú sladkú chuť dychu riečneho anjela. Snaží sa pochopiť a nájsť v tom logiku... márne. Vracia sa domov medzi svetlá a zvuky mesta. Mrznú mu ruky. Vloží ich do vrecák kabáta a zistí, že v jednom z nich niečo je. Niečo čo by tam nečakal. Vytiahne z vrecka pierko. To pierko však nepatrí žiadnemu vtákovi na svete.

Zviera ho v ruke, prechádza prstami po hladkom páperí. Opäť v ňom ožívajú sny. Snívané aj vysnívané. Zažité aj nedosnívané. Odložené na neurčito. Vzdané. Ale tí, čo vyhrali sa nikdy nevzdali. Nik netuší, čo všetko mu beží mysľou, ale vzletný úsmev napovedá, že je všetko v poriadku.

Po ceste stretne malého chlapca, ako sa štverá so sánkami na neďaleký kopec. Zohne sa k nemu, do vrecka mu vloží pierko a pošepne mu presne to, čo jemu kedysi vo sne pošepol riečny anjel: „Nelám svoje krídla“.