Noc, cez ktorú sa nespí.

Slnko zapadne, ostane len teplý vzduch a rozpálený kameň domov a ulíc. Chodníky menia svoje angažmá, už nevedú do práce, už po nich kráča tma. Klopkajú po nich nočné krásky, romantici, opilci, zvodcovia, budúce aj bývalé lásky... Keď sa zažnú pouličné lampy a šero vnorí sa do kútov, ratanové kreslá vítajú svojich hostí a ovocie noci vyberá sa z pod pultov. Opálené nohy a odhalené ramená, tetovania na kotníkoch, mužské dlane na ženských kolenách. Rúže otisnuté na lemoch pohárov, deň sa skončil, lekárky sú bez pláštov, sudcovia bez talárov. Páry držiace sa za ruku, v parku mladík bozkáva mladú žabku v rozpuku. Šaty, ktoré dýchajú v letnom vánku, spomienky do zbierky, pôžitky noci a nedostatok spánku. Ožívajú príbehy nočných ulíc, s nimi ľudia, ktorých láka zábava a diktuje im chtíč. Plnia sa terasy, poháre, popolníky a sny... v kolotoči nočných svetiel, závanov parfémov a zhasnutej oblohy. Po súmraku počuť iný tlkot, iné tóny a hlasy, ulica sa mení, z opustených chodníkov sú zrazu nočné trasy. Začína sa noc, náš opačný vesmír, tá noc, cez ktorú sa nespí.

Sila, balans a kontrola.

Strom. Vždy jednou stranou vrastený do zeme a tou druhou pomyselne do oblohy. Aký koreň, taká koruna. Ako rastie, rozpína do všetkých smerov a ohýba sa s každým poryvom vetra. Prispôsobí sa ak veľmi treba, ale nedá sa úplne. Má svoju hlavu, svoj smer, bude bojovať o to, aby sa dostal čo najvyššie. Je trpezlivý a vyrtvalý. Aj keď bude mať po búrkach niektoré vetvy zlomené, niektoré mu naopak zosilnejú a niektoré zmenia smer. Narástú mu silnejšie korene, aby sa udržal vo vetre. Vo svojich letokruhoch na nič nezabudne. Či bolo dobre, či bolo zle, aký bol rok a či bola tuhá zima... bude rásť ďalej, raz rýchlejšie, raz pomalšie, no nezastaví sa. Show must go on. Ako gladiátor prírody, ktorý napriek všetkej nerovnováhe a nepriazni bude bojovať o svoju šancu rásť.

Trúfalá...

Neviem čo všetko dostávajú milenky do daru dnes, ale kedysi vedeli výmenou za svoju spoločnosť a nehu prísť k slušnému majetku a postaveniu. Mať milenku patrilo v minulosti k takmer až spoločenskému bontónu majetných a vládnucich vrstiev. Vedelo sa o tom, tolerovalo sa to a keďže sa milenky pohybovali v okolí najmocnejších mužov, mali vplyv a neraz písali dejiny. Pripomína mi to jeden vtip ako sa zveruje jedna dáma druhej: môj muž chodí raz týždenne do bordelu, ale inač je mi verný. Druhá príde domov a osočí sa na manžela: aj ty chodíš do bordelu? Áno, odpovie nesmelo muž. Chválabohu, už som sa zľakla, že my na to nemáme. Nerobme si ilúzie. Aj kráľovné mali svojich milencov. A nie málo. Stačí si prečítať knihu „V posteliach kráľovien“ a bude vám jasné, že nežné pohlavie vo svojich avantúrach v ničom nezaostávalo za svojimi mužskými náprotivkami.