Trúfalá...

Neviem čo všetko dostávajú milenky do daru dnes, ale kedysi vedeli výmenou za svoju spoločnosť a nehu prísť k slušnému majetku a postaveniu. Mať milenku patrilo v minulosti k takmer až spoločenskému bontónu majetných a vládnucich vrstiev. Vedelo sa o tom, tolerovalo sa to a keďže sa milenky pohybovali v okolí najmocnejších mužov, mali vplyv a neraz písali dejiny. Pripomína mi to jeden vtip ako sa zveruje jedna dáma druhej: môj muž chodí raz týždenne do bordelu, ale inač je mi verný. Druhá príde domov a osočí sa na manžela: aj ty chodíš do bordelu? Áno, odpovie nesmelo muž. Chválabohu, už som sa zľakla, že my na to nemáme. Nerobme si ilúzie. Aj kráľovné mali svojich milencov. A nie málo. Stačí si prečítať knihu „V posteliach kráľovien“ a bude vám jasné, že nežné pohlavie vo svojich avantúrach v ničom nezaostávalo za svojimi mužskými náprotivkami.

Nesvár, ktorý prežil do súčasnosti a pravdepodobne ani v budúcnosti tomu nebude inak. Ale čo keby znamenalo mať milenku podľahnúť skutočnej a pravej láske? Byť vládcom, to nebolo len tak. Nemohli ste sa len tak zaľúbiť a vziať si ženu svojho srdca. Sobáše boli dohodnuté, zachovanie a rozširovanie moci, vplyvu a majetku prioritou. Jeden takýto príbeh sa začal písať v renesančnom Taliansku, v časoch, keď rod Medici vládol Florencii. Mladý vojvoda Francesco, nádejný pokračovateľ rodu a následník trónu bol zasnúbený  so sestrou cisára Maximiliána II. Johanou z rodu Habsburgovcov. Všetko by išlo hladko, keby nestretol krásku z Benátok, Biancu Cappello a nezamiloval sa. 

Ani Bianca nebola bez záväzkov. Mala manžela a malú dcéru. Napriek tomu sa stali milencami. Nič na tom nezmenila ani svadba s Johanou, ktorej posteľ Francesco navštevoval len za účelom splodenia potomka,  ale mužského nasledovníka trónu sa nikdy nedočkal. Johana mu porodila sedem dcér. Pád zo schodov a následný predčasný pôrod ôsmeho potomka, mimochodom syna, sa stal dieťaťu aj jej osudným. Francesco sa stal vdovcom. Túžil legitimizovať svoju milenku a tak sa spolu o tri mesiace s Biancou tajne vzali. Čakalo ich spoločenské opovrhnutie, keďže Bianca pochádzala z Benátok, najväčšieho rivala Florencie. Prišli na rad intrigy a zrady. Príbeh hodný sfimovania.

Spoločný vzťah Francesca a Bianky trval 24 rokov až do ich spoločnej smrti a okrem Bianky neprejavoval Francesco záujem o žiadnu inú ženu. Na tú dobu a jeho postavenie dosť nezvyčajné. Považujme to teda za dôkaz jeho neutíchajúcej lásky. Nikdy sa im nepodarilo mať spolu vlastné deti, Bianka po pôrode dcéry z prvého manželstva zrejme ostala neplodná. Počas celej doby ich vzťahu ju zahrňoval Francesco pozornosťou a robil všetko, čo jej videl na očiach. Tak vravia kroniky a dobové záznamy. Ich zakázaná láska prešla početnými skúškami a peripetiami. Bianka ale žila v prepychu a dostávala darom šaty, šperky, ale tiež záhrady, vinice a honosné vily.

Vila La Tana (pohľad spredu na dlhé rozdeľujúce sa schodište ústiace na rozľahlú terasu vily, z ktorej je výhľad na celú Florenciu) zdroj: archív Simone Cosac Naify

Jednou z nich bola aj Villa La Tana, v ktorej sa kedysi ešte ako milenci stretávali a ktorej záhrady boli nemým svedkom ich spoločného romániku. Vila stojí dodnes a v súčasnosti v nej žije Simone Cosac so svojou rodinou. Využíva ju ako svoje letné sídlo. Mal som to šťastie vilu navštíviť osobne a zúčastniť sa na jednej  letnej záhradnej party. Vila stojí na kopci a vidno z nej celú Florenciu. Pravdupovediac, neviete kam skôr s očami, umenie, história a prepych pohromade. Ako v múzeu, až na to, že dotýkať sa je povolené. Keď človek prestane snívať, tak si uvedomí, že udržať v chode takýto kolos s početnými izbami, spálňami, záhradami vyžaduje poriadny zástup ľudí. Ale tie záhrady. Fantázia.

Brána do záhrad vily La Tana. (zdroj: www.simonecosac.com)

Cestičky lemované talianskými cyprusmi, geometrické záhony irisov, ľalií, zakvitnuté rododendróny. Pomarančovníky a popínavé ruže prepojené s brečtanom plaziacim sa po starých kameňoch. Mach, ktorý vypĺňa každú štrbinku. Skrátka, má to atmosféru. Keď zapadá slnko, celá záhrada sa ponára do akejsi tajomnej zvodnosti a romantična. Niektoré veci sa nedajú imitovať a 400 ročné záhrady sú toho príkladom. Svoj punc získali vďaka zubu času. Doteraz ľutujem, že som si so sebou nevzal poriadny foťák. Ale to by som tam pôsobil ako paparazzi. Cvakol som len niečo málo mobilom. Fotka aj tak nedokáže celistvo priblížiť tú atmosféru a najmä vôňu, ktorá sa vznášala záhradami v letnom večernom vánku a sem tam cinkla do nosa.

To všetko sa dá zažiť len pri osobnej návšteve vily. Ale je tu jedna malá pomoc. Parfém. Simone Cosac považovala vilu a jej bohatú históriu za natoľko podnetnú, že mala potrebu vytvoriť parfémy inšpirované vilou, jej príbehmi, záhradami a jej obyvateľmi. Simone sa venuje umeniu, dizajnu a vyrába aj šperky. Pretaviť jej parfémové idey do reality jej pomohla parfumérka Sonia Constant s ktorou vytvorili kvetinové vône, z ktorých dýcha romantická Florencia.

Pohľad na vilu La Tana zozadu zboku. (zdroj: www.beautyscenario.com) 

Osé je inšpirovaná skrytými tajomstvami záhrady vily La Tana. Osé je o ľaliách, púdrovo-mandľovom heliotrope, o mimóze a jemných pomarančových kvetoch a najmä o štavnatom a aromatickom orgováne. Ten je tu hviezdou a jasné vyniká nad ostatné zložky. Veľmi realistický. Opojný, kvetinový, šťavnatý a hravý. Orgován vie byť svojou omamnosťou a výraznosťou niekedy až otravný, v Osé sa ho podarilo udržať výrazný, ale zároveň ľahký a svieži. Mix rafinovanosti a smelosti. Povzbudí cez deň, popustí uzdu fantázii v noci. Pre mňa je Osé voňa plná života, koketná a hravá. Trúfalá dáma, čo sa do toho nebojí ísť po hlave.

Kľúč od brány k záhradám vily La Tana má dnes v rukách Simone Cosac. Kedysi ho mali v rukách dvaja milenci, Francesco a Bianca, ktorí otvárali bránu do tejto oázy pokoja, lásky a spoločných snov. O tom, čo sa tam všetko udialo záhrady mlčia. Iba si tak krásne mlčia a trúfalo voňajú.