Vydal som sa do Ománu. Do zeme kadidla, prázdnych pláží a parfémov.

Vždy som túžil zažiť, aké to je urobiť si leto v zime. Navštíviť nejakú exotiku, vidieť a ochutnať, ovoniať a spoznávať. Som nerád klasickým turistom, ktorý má očakávania. Skôr sa snažím mať otvorenú myseľ, odhodiť predsudky, byť tichým pozorovateľom a sledovať miestnych. Splynúť. Až vtedy mám skutočne možnosť obohatiť sa a vychutnať si rozmanitosť sveta. Omán som si vychutnal plnými dúškami.

Čo ma zarazilo a príjemne prekvapilo je, že Omán je extrémne čistá a bohatá krajina. Čistučké ulice, perfektne vybudovane cesty, zavlažovací systém pre zeleň a kvety a žiadna výšková budova. Všetko obklopené morom a horami. Nekonečné prázdne pláže. Omán je totiž takmer nepoškvrnený turizmom. Proste luxus. Bez auta sa však nepohnete. Za všetko, čo som v tejto krajine videl a zažil vďačím Dominike, ktorá tu žije už takmer desaťročie a ktorá bola mojim sprievodcom, výbornou hostiteľkou a príjemnou spoločnosťou a ktorá  mi ukázala veci a miesta, na ktoré by bežný turista bez znalosti pomerov asi nenarazil. Doznieva vo mne veľa vnemov a o Ománe sa dá povedať mnoho zaujímavého. Budú to ale vône na ktoré sa zameriam, sú predsa len v centre môjho sveta.

V Ománe vonia každý a všetko. Je to odraz ich kultúry a v tomto smere sa máme od nich čo učiť. Obrovským zážitkom bol pre mňa miestny ikonický Mutrah Souq, ktorý vyzerá spredu nenápadne, ale keď vystúpate schodišťom objaví sa pred vami nekončiaci labyrint obchodíkov s korením, šatkami, parfémami, beduínskym striebrom a najmä všadeprítomným kadidlom, ktorého voňavý dym sa vlnil z kadidelníc obchodíkov.

Ikonický Mutrah Souq.

Omán je totiž krajinou kadidla. Najkvalitnejšieho na svete. Kedysi tak vzácne, že sa stalo hlavným bohatstvom a vývozným artiklom krajiny, kým neprišla ropa. Kvôli nemu vznikali cesty, po ktorých spolu so soľou, vínom, datľami, myrhou  a ostatnými pokladmi orientu putovali karavány od arabského polostrova až ku stredomorským civilizáciám, ktoré jeho arómu zbožňovali. Bolo drahšie ako zlato.

Mutrah Souq je zaujímavý tým, že nejde len o nejakú turistickú atrakciu, keďže Omán je turisticky neobjavený raj, ale nakupujú tam miestny. O to väčšiu autenticitu a nádych orientu to pre mňa malo. Mal som v pláne doniesť si domov so sebou veľa voňavých vecí a keďže sa tu na trhoch podobne ako v iných arabských krajinách cena zjednáva, musel som sa to rýchlo naučiť a taktizovať. Nabehnúť tam s foťáčikom na krku by asi nebolo to pravé orechové. Takže najprv som nakupoval, až potom niečo pofotil. Bojoval som statočne a priniesol si domov tradičnú džezvu na kávu, štiepky oudového dreva, krásnu ťažkú starožitne pôsobiacu kadidelnicu s pávom, rôzne olejové parfémy ambrové, pižmové... a samozrejme kadidlovú živicu. Ta absolútne najkvalitnejšia sa volá Royal Hojari a má až zelenú farbu. Ománske kadidlo vonia inak ako to Somálske, ktoré bežne poznáme u nás. Ománske má až lesnú zelenú vôňu a pre mňa je veľmi príjemné. A ešte vám prezradím, že kadidlo sa dá jesť, ale musí byť vo veľmi čistej kvalite a má veľmi pozitívne zdravotné účinky.

Kadidlová živica.

Kadidelnica. 

Ománske kadidlovníky.

Kadidlo, presnejšie olibanum (po ománsky Luban), je aromatická živica, ktorá steká z kôry stromu kadidlovníka. Kôra sa nareže a z nej potom vyteká živica, ktorá po pár dňoch stvrdne a zberá sa. Má rôznu farbu a veľkosti podľa čoho sa určuje aj kvalita a cena. Najviac cenené sú veľké číre kusy živice jemne sfarbené do zelena. 

Ovoňal som veľmi veľa parfémov, nie na báze alkoholu ale na báze oleja a tie potrebujú teplo pokožky. Z privoňania k flakónu o nich takmer nič nezistíte. V jeden moment som si uvedomil, že už som nemal na rukách voľný ani kúsok nenavoňanej pokožky na ktorý by som si mohol naniesť parfém. Predstavil som si so všetkými tými parfémami na rukách cestujem niekde u nás v mhd. To by vystúpil aj šofér. Tam som bol v pohode. V obchodíkoch s parfémami predavači vedeli veľa o tom čo ponúkajú a dalo sa s nimi podebatovať, keďže v celej krajine sa hovorí bežne aj po anglicky. Mnohí aj ocenili môj záujem a uznanlivo pokyvkávali, že viem čo si pýtam a čo chcem. A čo ma prekvapilo, keď prišla reč na to odkiaľ som a povedal som, že zo Slovenska, tak povedali: Áa, keramika. Tam, kde som sa zdržal dlhšie ma ponúkli vodou a kávou. Len som zabudol povedať, že bez cukru. V živote som nepil sladšiu kávu. Ale darovanému koňovi... veď to poznáte. Mutrah Souq má skratka atmosféru a viete sa tam motať celé dni, ak máte silu sa zjednávať, vytrhávať sa z rúk predajachtivým obchodníkom a slabosť pre veci, ktoré tam ponúkajú.

Tradičné podávanie kávy z veľkej výšky. Aj tá krasne vonia. Za kardamónom.

Tradičné ománske datle.

Z Mutrah Souq sa večer stáva mravenisko hemžiace sa ľuďmi, ale ja som ho mal možnosť zažiť aj skoro ráno, keď celé mesto ešte spalo. Dočítal som sa, že v Muscate, hlavnom meste funguje ešte stále klasický rybí trh, ktorý je otvorený len pár hodín po svitaní, na ktorý prichádzajú rybári, ktorí vyplávali na more ešte v hlbokú noc aby sa ráno vrátili na trh predať svoje čerstvé úlovky. Privstal som si a išiel po zážitok. Pred trhoviskom už boli ukotvené rybárske člny  a rybári v sieťach a fúrikoch navážali ryby, chobotnice a kadejaké morské plody na pulty. Videl som tam dokonca žralokov. 

Rybí trh.

Paradoxom je, že exotikou som tam bol skôr ja, keď som vstúpil do haly s foťákom v ruke, zjavne cudzinec, všetky oči na mne, ale nakoniec sa všetci vrátili k svojej práci a ja som mohol nerušene fotiť (fotiek som spravil dosť, ale sú trošku morbid, takže len ilustračne pridávam zopár) Rybacinu bolo cítiť všade a ja som mal pocit, že sa mi začína vpíjať do šiat. 

V Muscate svitá.

Prázdny Mutrah Souq skoro ráno. O pár hodín z toho bude mravenisko ľudí.

Neďaleko rybieho trhu je spomínaný Mutrah Souq, tak som sa potom vydal tam. Ešte stále bolo skoré ráno, nikde ani noha, stánky pozatvárané, tak som asi prvý turista, ktorý ma odfotený zavretý Mutrah Souq. Medzitým som našiel nejakú zapotrošenú reštiku kde som si dal indické raňajky, ktoré boli tak pikantné, že som asi prvykrát pri jedle plakal, ale dal som to všetko, do posledného sústa. Výzva je výzva. Utrel som si slzy a sledoval ako sa stánky pomaly otvárajú a ja som videl ako sa celý ten kolos preberá k životu.

Indické raňajky. Keď mi čašník priniesol aj papierové vreckovky, asi vedel prečo to robí :-)

V Ománe sídli aj jedna z dnes už vo svete známejších parfémových značiek – Amouage. Samozrejme, že som si nenechal ujsť príležitosť a navštívil som ich výrobu. Už kovaná brána zdobená zlatom dávala tušiť, že sa na ničom nešetrilo. Amouage (odvodenina od ománskeho slova vlna) je parfémový dom, ktorý založil sultán Kábus už v roku 1983 ako snahu o udržanie parfumérskych tradícií v krajine a ako zdroj darov pre návštevy zahraničných lídrov. Ústrednou témou a hlavnou  zložkou týchto parfémov bolo ako inak kadidlo. Kráľovská rodina si vtedy objednala jedného z vedúcich postáv francúzskej parfumérčiny Guya Roberta aby vytvoril tie najlepšie vône aké sa za peniaze dajú kúpiť. 

To bolo ešte obdobie, keď Amouage výrabal aj rôzne attary (olejové parfémy s extraktom z kvetin, driev, korenia...), ktoré boli dostupné veľmi obmedzene. Až prišiel rok 2006 a značka dostala svojho nového riaditeľa a kreatívneho riaditeľa, ktorí mali ambíciu expandovať do celého sveta a urobiť zo značky modernú globálnu veľkú značku. Tomu sa začalo prispôsobovať všetko. Ukončili výrobu olejových parfémov, prišla zmena obalu, reformulácia existujúcich vôní, chŕlenie jednej novinky za druhou, predajné miesta všade kde sa dá (v roku 2014 prekročili 400 predajných miest a číslo neustále rastie). Amouage už vyrába aj kabelky a rôzne kožené výrobky, kozmetiku, sviečky atď atď. Kreatívny riaditeľ pán Chong (ktorý sa narodil v Honkongu, vyrastal v New Yorku a teraz žije v Londýne) dodá nápad a esenciu parfému vyrobia parfuméri vo francúzskom Grasse. 

Potom esencia putuje späť do Ománu, kde sa zmieša s alkoholom a nechá macerovať, zrieť... Flakóny im robia v Anglicku. Nová výrobná hala má kapacitu na výrobu 20 000 fliaš týždenne. Škoda, myslím, že značka celkom stratila pôvodnú myšlienku a robí všetko preto, aby stratila svoju unikátnosť a stala jednou z tisíca. A keď ovoniam ich najnovšie vône, toto presvedčenie sa u mňa potvrdzuje. Vyzerá to na strmhlavú cestu z niečoho výnimočného do ťažkej komercie. Trhá mi to srdce. Všetci milovníci vôní Amouage, teraz si držte klobúky, pôjdeme z kopca. Amouage vo svojich parfémoch nepoužíva skutočné kadidlo, ale nahradil ho syntetickým. C´est la vie... Na druhej strane chcem veľmi oceniť ako otvorene a autenticky bola ukázaná výroba, bolo možné vidieť sudy v ktorých zreli jednotlivé parfémy, plničku, krimping... proste komplet celý proces výroby reál naživo. Za toto u mňa rešpekt.

Sudy s parfémami, v ktorých prebieha macerácia, zretie a stabilizácia.

Viete čo je to Bakhour? Ománci si bez neho nevedia predstaviť život. Bakhour sú štiepky dreva (najčastejšie agarového) namočené do parfémových olejov a zmiešané s voňavými živicami, korením, extraktmi z kvetov, pižmom... Kúsok zmesi sa položí do kadidelnice na rozpálený uhlík. Zmes začne tlieť a vznikne z toho voňavý dym.  Ľudia na blízkom východe si ním prevoniavajú svoje domácnosti, alebo si ním naparujú svoje dišdaše .Bakhour je súčasťou spôsobu akým sa muži aj ženy vyjadrujú prostredníctvom vône, podľa sezóny, rozmaru alebo spoločenskej príležitosti. Je skrátka všade a všetci ho milujú. Vôňa vydrží až neuveriteľne dlho. 

Bakhour.

Mnoho rodín si bakhour vyrába sama podľa strážených domácich receptov. Aj ja mám z Ománu pár kvalitných kúskov a rád si s nimi spríjemňujem víkend. Jedna z mojich zmesí vonia po zapálení ako čerstvo vyprané prádlo s nádychom orientu. Neverili by ste. Ceny sú rôzne. Od tých za pár šupiek až po tisíce, ak je tam použitý nejaký vzácny oudh. K oudhu v skratke len toľko, že je to olej, ktorý sa nachádza v agarovom dreve (ktoré musí byž napadnuté špeciálnou hubou) a je to najdrahšia parfémová zložka. Oudh má rôzne kvality, ale to je už iný príbeh.

Oudh.

Ománci majú skrátka parfémovanie sa v krvi. Vrstvenie vôní sa považuje za umenie. Parfémový olej do vlasov a na telo, potom navoňať šaty Bakhourom, rozprášiť parfémovú hmlu na abáju... ako nanášať farby na plátno.

Omán sa čoraz viac začína otvárať turizmu a o tom, že má čo ponúknuť nie je pochýb. Omán ostatne už dlhé roky patrí aj medzi najbezpečenejšie krajiny sveta. Som rád, že som ho mohol zažiť v ešte turizmom nepoškvrnenej a autentickej podobe, s nádhernými scenériami, kde stále bolo kam oprieť oči. Pohľady na more, kopce a nekonečné pláže na ktorých nebola ani živá duša, len kraby a rybami krmiace sa vtáky. Priestor a sloboda. A k tomu voňavý svet, ktorý zbožňujem. Čo viac som si mohol priať...