Na špičkách.

Ráno ju budí bolesť. Dookola deň ako deň. Bez nej by to už ani nebolo ono. Presviedča telo, že musí vstať a ísť, že nie ono, ale hlava ma posledné slovo. Nie je to práca, je to láska. Láska, ktorá začína skoro aby jej v najlepších rokoch dala kopačky, keď už nebude spokojná s jej telom. Snaha o dokonalosť aj za cenu sebazničenia.

Obväzuje si pôvabné nohy a tlačí ich do úzkej baletnej špičky. Očami prebehne scénu a opäť zrastá s atmosférou dosiek, ktoré znamenajú svet. Znamenajú aj každodenné bolestivé rozcvičky, ktoré sa potiahnu dňom až do bezvládnej vyčerpanosti večera. Predpoklady, dril, presnosť a nekonečná trpezlivosť. Emočné vypätie často prevýši aj to fyzické a vyhrá len ten, kto vydrží neutíchajúci boj tela a mysle a udrží vratký mier. Život baletky, ktorý nie je tak sladký ako jej kostýmy. Cukor pred oponou a bič za ňou. S hlavou, ramenami a bokmi v jednej napnutej línii prevedie excelenciu svojej vizuálnej pamäte do prototypu ladnosti výskokov a otočiek. Vyzerá krehko, ale zvládne veľa.

1907 – Ambrette je farebnou a pútavo naaranžovanou kyticou fialky, ruže, konvalinky a jazmínu. Ako znamienko krásy je do nej vložený i sýtomodrý florentský iris, ktorý hraje chladnými vznešenými tónmi. Kytica je vložená do vanilkovej vázy vytieňovanej pižmom s motívom kvetov slezu. Romantická, nežná, omamná a veľmi ženská. Jednoducho nádherná a chic. Príjemná ako jar po dlhej zime.

1907 Ambrette

Pôvabná balerína s trémou nahromadenou v žalúdku odhodlane stojí v jemnej póze v zákulisí vyzdobenej scény nachystanej na premiéru. Svetlá zhasli. Ťažká navlnená opona sa delí na dve a mieri do strán, aby kúžele svetla ožiarili éterickú krásku poletujúcu na špičkách. Náruživou rečou tela strháva pozornosť na seba a za doprovodu tónov geniálnych klasikov premieňa anonymnú masu na živé detektory pohybu. Jej oči prechádzajú po obrysoch množstva hláv. Oni vidia ju, ona nevidí takmer nič. Dva svety. Jedným je javisko plné snov a nadprirodzena s reálnou bolesťou ukrytou v jej balerínach, druhým náročné publikum túžiace vidieť len to krásne a pekné. Nič menej, nič viac. Aká túžba ju vedie stať sa cudzou, napísanou, vymyslenou bytosťou a vyjadriť ju vlastným telom? Nezmazateľne a navždy do seba otláča ďalšiu z postáv a necháva ju ožiť a prebrať nadvládu nad sebou natoľko, že hrané sa stane skutočným. Emócie sa už dostavia samé. „Chcem cítiť Vaše pohľady, chcem počuť Vaše myšlienky, chcem aby ste mi rozumeli, chcem aby ste mi uverili, chcem aby ste ma cítili, chcem aby ste ma zbožňovali...chcem sa znovu narodiť vo vašom potlesku.“ Predvádza publiku ladné pohyby zdanlivo v stave beztiaže. Jej dráždivý baletný syntax speje k veľkému finále. Vzácne ohybná, zadýchaná lady okropená kvapôčkami potu dvíha akoby v spomalenom zábere jednu zo svojich súmerných nôh až kým sa ňou nedotkne spánku. Nohy ukazujú šesť. Domček z karát postavený na prstoch jednej nohy. Roztvorenú dlaň spúšťa dvihnutou nohou od členkov k podkoleniu a roztáča sa z neuveriteľnej pózy do trojitej otočky tvoriac ilúziu ako by ani nebola z tohto sveta. Endemit dokonalej baletky presvedčil aj najväčších pochybovačov a vystrelil zo sedačiek i tých, ktorí zastávali úlohu nutného garde polovičiek túžiacich po pocitoch krásna. Krásna, nalíčená a učesaná, chladne omdlieva s úsmevom ako z porcelánu, aby upreté oči mohli precítiť to tiché umenie. Sprcha nadšených potleskov neprestáva...standing ovation. „Ambrette, Ambrette“ jej meno zneje sálou, na pódium jej k nohám dopadajú kytice kvetov, hlboký úklon...a ešte jeden a ešte... Skláňa hlavu k ľuďom s pocitom malej večnosti. Sláva je diskutabilná, pocit vybojovanej slasti, pre ktorý obetovala všetko však nie. Takto sa žije sen.