Po polnoci.

zdroj: www. weheartit.com

V záhradách kvitnú ruže všetkých farieb. Ich vôňa sa šplhá po členitých teatrálnych stenách až do pootvorených vysokých okien. Za jedným z nich sedí dáma v barokovom kresle a pohráva sa s pudrenkou naplnenou ružovým púdrom. S pozdvihnutými kútikmi úst hľadí na obrovský obraz so svojou podobizňou a prebúdza sladké spomienky na časy, keď prvýkrát prekročila múry zámku vo Versailles aby sa stala dvornou dámou. Na pestrý život v ligotavých šatách, vo svete okázalých plesov a večierkov, dekadentných zábav a všetkého na čo si ako mladučká, oslnivá dáma v rozpuku, ktorá sľubovala rozkvitnúť do nádherného kvetu mohla pomyslieť. Život na ktorý ju pripravovali od útleho detstva, no napriek tomu jej svojou nevyspytateľnosťou neraz zobral dych.

Nebolo jednoduché naučiť sa žiť podľa zásad dvornej etikety a podľa pravidiel, keď prestali platiť pravidlá. Všetci a všetko malo svoje miesto, svoj zmysel a každé vybočenie znamenalo pohybovať sa na ostrí noža medzi priazňou a zatratením. Prepychová zlatá klietka kde sa myslelo a žilo vo veľkom štýle s tajnými láskami, vášňami, vypočítavosťou, zradami aj intrigami.

Elody Pollet a jej Eutopie Vás povedie cestou vôní a zmyslov. Rozpráva príbeh kočovného páru cestujúceho svetom dobra „eutopiou“, ktorý odhaľuje svoju krásu prostredníctvom vôní. "Eutopie" znamená "le lieu de bon", miesto, kde sa cítite dobre. Prvou zastávkou je No 1, svet vnímaný očami francúzskej ženy. Elegantný parfém postavený na púdrovom základe z ambry, vanilky a pižma na ktorom panuje ruža, jazmín a pár semienok anízu. Orientálne drevá pridávajú vôni ďalší rozmer a rozkladajú svoju silu medzi púdrovú sladkosť a sviežosť kvetín. Vôňa je pozvánkou na cestovanie svetom a časom. Napriek tomu nepôsobí prehnane exoticky ani staromódne.

Bol už neskorý večer keď záprah s koňmi docválal až na nádvorie Versailles. Unavená mladá žena sa za doprovodu gardy a pobočníka stráca v útrobách kolosu a mieri do priestranných komnát. Zaspáva v novom svete, vzrušená z očakávaní nasledujúcich dní. Tma ustúpila svetlu nového dňa. Na mramorovom dvore sa zbieha osadenstvo dvora na ranné „lever“. Všetky oči uprené na dámu s hustou kučeravou parochňou v priliehavom korzete tlačiacim von jej sviežu ženskosť. Niektoré hľadia bodavo, iné vľúdne... no všetky skúmavo, so záujmom. Nová tvár v panoptiku tých opozeraných. V sprievode najvernejších prichádza ten, ktorý udeľuje milosť aj posiela do večných lovísk. Pán osudov. Prichádza kráľ. Ešte nikdy ho nevidela naživo a teraz stojí priamo len niekoľko metrov pred ním. Jeho absolútna moc ju desí aj priťahuje. Pod širokou sukňou vystuženou krinolínou sa jej trasú biele kolená. Stoly prehýbajúce sa pod ťarchou dobrôt vyzývajú na chuťové orgie. Roztáčajú sa ozubené kolesá presne fungujúceho mechanizmu dvorných úkonov. Deň plynie ako rytmický tlkot udalostí, ktoré manifestujú jediné. Nezmerný majestát slnečného panovníka. Počas zdĺhavej večernej omše k nej znenazdania odzadu pristúpi postava a diskrétne vtisne lístok s neznámym obsahom do jemných alabastrových rúk. Nestihne sa ani obzrieť a posol je preč. Vyhovorí sa na nevoľnosť a zvedavá nenápadne mizne v anonymných zákutiach záhrad. Až keď si je istá, že sa nik nepozerá, otvára tajomný odkaz. Jej pery čítajú slová: „S úderom polnoci  nechajte sa viesť v tme, Váš Kráľ“.

EUTOPIE No. 1

S neprítomným pohľadom pozerá z okna na nádvorie, ktoré už opustil denný ruch, len sem-tam sa v tme zalesknú šable dvorných stráží rozostúpených po jeho stranách. Blíži sa polnoc. Srdce jej bije ako zvon. Dôrazný buchot na dvere oznamuje, že už je čas. Do jej komnaty sa vkráda neznámy muž. Bez jediného slova, s kamenným výrazom v tvári jej precízne uviaže čiernu hodvábnu šatku okolo očí a vedie ju dlhou cestou do neznáma. Je úplne dezorientovaná s hlavou plnou scenárov. „Snáď by mi neublížili“, pomyslí si tíšiac naliehavý strach. Keď po nekonečných minútach neistej slepej chôdze vchádzajú do príjemne vykúrenej miestnosti plnej vône kvetov, ruka, ktorú ju viedla povoľuje stisk na jej paži a kroky oznamujú, že odchádza. S vrzgotom buchnú dvere. Potom už len ticho. Netuší, čo má robiť. Strhnúť šatku alebo ostať kamenná stáť? Je tu sama, ale je tu s ňou ešte niekto? Čo bude nasledovať, čo sa udeje? S napnutým sluchom nejasne začuje sotva počuteľné dýchanie v pozadí. Nie je sama. Po trýznivých okamihoch neistoty sa odhodláva a dvíha ruky k uzlu šatky. V tom sa prudko otvoria dvere. Niekto vošiel. Vyľakaná takmer vykríkne a rýchlo spúšťa ruky späť k telu. Po chvíli sa cudzie ruky dotknú jej chrbta a začínajú rozväzovať pevne zošnúrovaný korzet. Začne sa mykať. „Pšššt“, pošepne jemnúčko hlas za ňou. Patrí žene, ako aj ruky, ktoré ju vyzliekajú do nahoty. Stojí nevie kde, nevie pred kým, nevie prečo, len v Evinom rúchu, vidiac len mihotavé svetlo presakujúce pomedzi úzke medzery medzi šatkou a očami. Napnutá ako struna stojí a čaká. Ruky ženy povoľujú uzol, čierna šatka padá na zem. Oči privyknuté na tmu zaostrujú na „locus delicti“ a obzrú sa za ženou stojacou za ňou. Vyzerá ako služobnica. Pred sebou vidí kaďu na kúpanie vyloženú veľkým kusom látky. Na hladine vody rozhádzané lupene kvetov. Na stolíku fľaštičky a flakóny s olejčekmi a tekutinami rôznych farieb dekorované orientálnymi motívmi. V zatemnených okeniciach  horia sviece osvetľujúce prednú časť miestnosti. Tá zadná ostáva zahalená v temne v ktorom sa dajú vypozorovať len nepatrné obrysy muža sediaceho v kresle. Jeho identita ostáva nedotknutá. Do svetla vykúkajú len špičky jeho bohato zdobených topánok. Pôžitkársky vychutnáva nočnú očistu. Služobnica kúskami jemnej látky omýva urodzené snehobiele telo zmáčané kvetovou vodou. Nevynechá jediné miesto. Zmyselný rituál prebiehajúci bez slov len za žblnkotu vody a zvukov praskajúceho dreva v zakrytom krbe. Je čoraz pokojnejšia, takmer uvoľnená. Privrie oči a užíva si všadeprítomnú vôňu a prítlaky teplej vlhkej látky na pokožku. Stráca pojem o čase. Sviecam ubúda výška a voda v kadi nenáhlivo chladne. Z príjemnej letargie ju vyruší zvonec, ktorého prenikavý cinkot vychádza z tajomnej čierňavy na opačnej strane miestnosti. Služobná naznačí, že je koniec. Pomôže jej vstať a zahalí ju do hodvábneho županu s čipkovanými rukávmi, ktorý ju priliehavo obopne a vypije všetky kvapky z jej mokrého tela. Na krku a dekolte pocíti chlad kovu. Pripnutý šperk je vyzdvihnutím jej krásy a potvrdením, že mu patrí. Zvonec zazvoní druhý krát. Do dverí vstupuje muž, ktorý ju priviedol. Z vrecka vyťahuje šatku... Ocitá sa opäť vo svojich komnatách. Na jej stolíku leží flakón s vôňou a zložený lístok s odkazom. Privonia a spoznáva vôňu miestnosti s kaďou. Otvára lístok... V tú noc už nezaspí...