Stačí vyjsť do ulíc, zapadnúť niekam, kde
hudba vie silou hýbať pohármi a užiť si inváziu mladých pávov, ktorí
ukazujú svoje pierka nežnejšiemu pohlaviu. Stačí sa nadýchnuť a viete, že
tu vyhráva ten, kto kričí najviac. Kričia ľudia a kričia aj ich vône.
Prvoplánovosť a dôraz na efekt je modlou a zákonom. Ber alebo odíď!
Neodsudzujem, všetko má niečo do seba. Ale niekedy, keď si sadnem k filmu
a ponorím sa do deja odohrávajúceho sa na starom anglickom vidieku,
prepadne ma túžba po niečom s pokojnou a elegantnou atmosférou. Po
niečom, čo je nenápadné, rafinované, také gentlemanské.
Vynára sa predo mnou lákavá predstava,
posadiť sa do vysokého koženého kresla, medzi starožitný drevený nábytok
holičstva a zveriť sa do kráľovskej starostlivosti rúk starého holiča,
ktorého umenie vybrúsili roky remesla. Naparený uterák, tvár pokrytá holiacim
krémom, zatvorené oči, čistá hlava a kovový dotyk britvy kĺzajúcej sa po
pokožke. Niečo rituálne, končiace pocitom očisty až znovuzrodenia. Kde
dokonalou bodkou je vôňa nenesená na čistú oholenú pokožku. Niečo ľahké,
osviežujúce, tradičné. S jasnou esenciou mužnosti.
O návrat k tradícii
a distingvovanosti sa úspešne pokúsil aj Nicolas Chabot, ktorý
priviedol späť k životu kedysi slávny, historicky významný parfumérsky dom Le
Galion. Po viac ako 30-tich rokoch oprášil parfumérsky zošiť so starými
receptúrami po Paulovi Vacherovi a začal odznova. Paul Vacher bol
jedným z najväčších mastrov parfumérov 20-teho storočia a radil sa
bok po boku k velikánom akými boli Ernest Beaux, Ernest Daltroff, Jacques
Guerlain alebo Edmond Roudnitska. Mimo svojej značky Le Galion tvoril aj pre
iné svetoznáme parížske parfumérske domy. Bol perfekcionistom, ktorý zvykol
vravievať: „hudobník môže odstrániť notu, spisovateľ vetu, maliar môže
premaľovať nepodarené časti obrazu, ale keď parfumér nie je spokojný
s výslednou zmesou, je nemožné ju opraviť. Musí začať odznova.
O jeden miligram viac alebo menej v každej dávke a je to
zlyhanie“.
Väčšina oživených klasík prešla miernymi
úpravami k modernejšiemu obrazu. Pár však bolo možné rekonštruovať takmer
bezo zmeny, tak ako ich Paul Vacher zapísal. Dve z nich presne zapadajú do
mojich predstáv o gentlemanskej klasike. Vytvorené v štýle kolínskej
s odstupom takmer dvadsiatich rokov.
Whip z roku 1953 je tradičné
citrusovo-zelené chypré s lahodným koženým podtónom a srdcom elegána.
Citrón, bergamot, levanduľa, estragón a aromatický kardamón prechádzajú do
zeleného galbana. V základe z machu, pačuli a vetiveru sa vôňa
zaobľuje a dostáva krémovo drevitý charakter. Ostrý a živý začiatok,
uhladený a diskrétny záver.
Eua Noble z roku
1972 výrazne ubrala na ostrosti citrusov, pridala na sviežej zelenosti
z galbana, levandule a šalvie. Opäť delikátna koža, obrúsená
a zohriata machom, pačuli a cédrovým drevom. Majstrovsky vyvážená
záležitosť. Veselá, povznášajúca, jemná, ale jednoznačne vyzretá. Proste
noblesná voda.
Dve pripomienky časov, keď sa páni dobrých
spôsobov voňali pre vlastné osvieženie a potešenie, keď vôňa bola
diskrétna, ale dlhotrvajúca, rozoznateľná len osobe, ktorá prístupila na
vzdialenosť intímneho rozhovoru. Dnes sa majú veci ináč. A hmly lacných
deodorantov zostávajú visieť vo vzduchu ešte 10 minút po tom, čo nositeľ odišiel.
Spomínam, keď som bol malý. To ešte žil starý
holič verný svojim zvykom. Keď ma dostrihal, boky mi doholil britvou a na
pokožku malého sopliaka vždy nacapal nejakú kolínsku. Nepýtal sa, jednoducho to
považoval za nevyhnutné. Zlostil som sa a nechcel voňať ako „starý chlap“.
Dnes na to s láskou spomínam, že už vtedy ma učil finese a vštepoval
dobré návyky. Už len zavrieť oči, ocitnúť sa na koženom kresle a nechať sa
oholiť starým holičom.
No comments:
Post a Comment