Vianoce, babička a ja.

Evka Škovranová

Darčeky rozbalené, brucho plné. Vianoce. Stôl po večeri uprataný, obliekam sa. Ideme k babičke. V aute je chladno, zababušená vo vetrovke pozerám oknom ako míňame mesto, polia, stromy, krčma, kostol, zákruta a sme tu. Prechádzame dvorom, sneh vrždí pod nohami. Konečne dvere do babkinho domu, mama zaklope a začne spievať...Dobrý pastier sa narodil by ovečky slobodil... Babička odomyká, na stole  čaká jedlo. Vianočná večera č.2. Som sýta, ale rezňu vo vajíčku neodolám, aj koláč uchmatnem. Babička povie aby sme šli pozrieť pod stromček,  zdá sa jej, že Ježiško už chodil.

Prechádzam cez dom do prednej izby, pre mňa čarovnej izby. Veľké zrkadlo je súčasťou starého toaletného stolíka, vedľa neho stojí stromček. Živý smrek. Stromček ozdobený starými ozdobami, cukrovými arabeskami a sviečkami. V izbe je chladno, na skrini za dverami poukladané kompóty a duly, v skrini kožuch z medveďa. Všetky vône zmiešané do jednej pre mňa rozpávkovej, nezabudnuteľnej. Drobnosti pod stromčekom. Nepamätám si darčeky, pamätám si len vôňu,  atmosféru izby, domu, babičku.

Je neskoro večer, rodičia odchádzajú. Ja ostávam, sú prázdiny. Prázdniny u babičky.  Som ešte malá, sedím na drevenom stolčeku pri peci v ktorej praská drevo. Je mi teplúčko a tu tam schytím sušenú slivku, babka nasušila v jeseni. Žujem, niekedy šúpem kukuricu, pre sliepky čo behajú po dvore, počúvam staré príbehy i dedinské pletky. Vianoce. Ráno zostávam pod perinou v babkinej posteli, som ešte malá, tak spím s ňou. Na stene starý gobelín, páperová perina, vyhasnutá pec, zostávam ležať kým babka nezakúri. Horúci čaj, chlebík vo vajíčku, moje najobľúbenejšie raňajky. Čaj najlepší na svete s tajnou prísadou, vraj esencia, marhuľová, neviem, ale žiadny ďalší čaj v mojom živote už tak nevoňal, ani nechutil.

Dni plné hier, sánkovania, zmrznutých tŕnok, ktoré rástli za dedinou a vtáčiky ich ešte nestihli  ozobať. Uzimené a šťastné návraty do teplého domu k babičke, jej koláčom, príbehom, k jej životu. Mám rada keď sme samé a babička rozpráva ako sa kedysi žilo, ako sa varilo mydlo, nakladala kapusta, že uhorky sa zavárali inak, ako sa vyrábala fialková vodička na Veľkú noc. V kredenci vo fľaške naložené v alkohole plávajú lupene ľalií, nevidím ich, ale viem že sú tam, sú tam každý rok a celý rok. Pre mňa zázrak, v mojej hlave je to liek na všetko. Čarovné príbehy o kočoch, o kráse grófky Štépanky ako ju babka volala, o jej škaredom mužovi i jej veľkej láske - maďarskom novinárovi, o dedkovi, ktorý zomrel keď som bola maličká...Rozprávkový čas... čas, keď sa žilo inak, keď sa ľudia delili o to čo mali, mydlo, fialková voda, či nadojené mlieko a smotana sa podávali cez plot. Čas, keď sa kyslá kapusta, koláče, alebo čo bolo, odnieslo do domu Štépanky a za to sa na výmenu niesla domov napr. vykrmená hus, keď panstvo husy rezalo. Možno sa raz  pustím aj do tohto príbehu, do príbehu o Štépanke, ale teraz sú Vianoce, vlastne už Silvester. Je večer, za oknom sneží a Meluzína lieta po dvore, je ju počuť popod dvere.  Ležíme s babičkou v posteli, pozeráme večerný program, ktorý beží v starom televízore a čakáme na polnoc. Už by som aj spala, ale vydržím, počítam postavičky na starom gobelíne, predstavujem si, že ten výjav ožije. Hlavne nezaspať, o polnoci dostanem do malého pohárika hlt domáceho voňavého hroznového vína. Nesmiem zaspať, pripijem si s babičkou na Nový rok.

Vianoce - magický čas, ktorý aspoň mňa vracia do spomienok. Do detstva, času keď všetko bolo možné, keď predstavy mali svoje miesto a fantázia nemala hranice. Do spomienok, ktoré sú možno už skreslené, časom zidealizované, dokonalé, ale sú to pre mňa chvíle, ku ktorým sa stále rada vraciam. Sú to moje momenty, môj príbeh, môj prejav lásky.