Smrad a vôňa nevážia v podstate nič, a predsa nami dokážu emočne pohnúť. A delfín nemá čuch.

Vôňa alebo smrad nevážia v podstate nič. Stačí malá koncentrácia voňavých molekúl vo vzduchu a my cítime. Čuch je napojený na časť mozgu – amygdalu, ktorá riadi naše pudy, emócie a pocity. Je to naša „zvieracia“ časť mozgu, ktorá nesúvisí s logikou. Tá časť, ktorá nám nepovie, či má niekto pravdu alebo klame na základe faktov, ale povie nám, či toho človeka máme radi alebo nie. Kvôli napojeniu na túto časť mozgu u nás vône vyvolávajú rôzne spektrum pocitov. Od rozplývania sa nad ich krásou, až po totálne znechutenie resp. dávenie. Podľa vône si vyberáme partnera, ktorý sa k nám geneticky hodí a bude nám voňať. Podľa vône tiež rozpoznáme pokazené jedlo, ktoré v rámci pudu sebazáchovy nezjeme, lebo nás bude odpudzovať. Čuch nám často krát bez potreby zdĺhavej logickej úvahy napovie, čo je pre nás najlepšie, preto je pre mňa najfascinujúcejším ľudským zmyslom.

Zrnko piesku.

Teo Cabanel - Barkhane

Čo je to jedno zrnko piesku? A čo miliardy? Ktosi raz povedal, že púšť je miestom bez očakávaní. Pre niekoho je len prázdnom, ničím, miestom, kde sa dá zažiť akurát tak 50 odtieňov smädu. Pre niekoho sú púštne duny fascinujúcim nekonečnom, oceánom piesku, kde neexistuje záchytný bod, len dve roviny, piesok a obloha. Miestom, kde čas stratil svoju podstatu, kde je minulosť, prítomnosť a budúcnosť formovaná zrnkom piesku. Púšť, aj keď na pohľad mŕtva, má svoj život, svoju vôňu, svoj zvuk. Po stáročia prešlo púšťou mnoho ťavích karaván, prieskumníkov, cestovateľov, dobrodruhov... Všetci opisovali podivné zvuky vychádzajúce z dún.