Galerista, požehnaný medzi stenami...

Takmer na rohu ulice stojí dom. Cez dve veľké červené okná uvidíte steny plné obrazov. Stačí otočiť kľučkou a vojsť. Za stolom sedí pán. Privíta vás. Je galerista a galéria jeho chrám. Zo stien sa prihovárajú obrazy.  Vyskladal ich tak, aby jeden druhý navzájom nerušili. Aby boli všetky popretkávané niťou, na ktorú sú jednotlivé maľby ponavliekané ako korálky tvoriace náhrdelník dojmov a pocitov. Znásobená estetika rezonancie duší autorov.

Aj vybrať rám k obrazu je umenie. Rám, finálna bodka za obrazom. Až v ráme je obraz celok.  Galerista si dal záležať.

Možno chcel byť náš galerista kedysi sám maliarom. Aké by to bolo? Byť maliarom, spať na kopách skíc, s paletou v dlani poznať výšky, pády, rub aj líc... kým sa dielo podarí. Milovať umenie a držať štetec neznamená byť umelec, chce to vnútorné tajomstvo, niečo, s čím sa človek narodí. Chce to zvláštnu nepopísateľnú optiku, ktorou sa dá uvidieť podstata. A možno by ako väčšina umelcov sám časom znenávidel svoje diela, lebo by poznal ten pocit frustrácie z nedokonalosti. Vstával a zaspával by so svojimi obrazmi, poznal každučký ich detail, aby vždy dospel k záveru, že obraz je len nedokonalou kópiou dokonalej myšlienky. A potom by celý život bojoval v labyrinte pocitov, aby to, čo videl, rozpoznal, precítil, čo ho zasiahlo na duši, aby všetkú tú mohutnosť životnej pravdy vystihol zopár ťahmi štetca. Skutočne veľkým maliarom sa človek nestáva preto, aby sa zapáčil. Je to poslanie na celý život, ktoré sa nakoniec stane osobným šialenstvom na hojdačke nálad v opare terpentínu a spoznania vlastných limitov. Vybral si teda život bez farby za nechtami. Rozhodol sa vziať na seba osud galeristu. Prechádza sa galériou pomedzi obrazy s honosnými rámami ako znalec umenia požehnaný medzi jej stenami.

Vdychuje atmosféru priestoru. Náznak sviežeho zeleného zápachu terpentínu prechádza až do citrusovo drevitých tónov, ktoré sa vo vzduchu spájajú s vôňou kovových plastík. Jemný náznak vosku, ktorý zároveň pripomína aj vôňu jemného medového bazového kvetu. K tomu fragment prachu z depozitu. V niektorých momentoch táto zmes vôní pripomína až starý naleštený kovový svietnik, v ktorom horia sviečky a vrhajú mihotavé svetlo na obrazy. Atmosféra vo flakóne. Bergamote Boisée.

Čo obraz to príbeh. A on bol ponorený do každého z nich. Porozumel ich odkazu, vrstvám, farbám, textúre... Zrak mu spočinul na olejomaľbe kvitnúcej bazy od Ladislava Mednyánszkeho. Stále mal ten obraz rád. Fascinoval ho. Niekedy vám 24 na 36cm povie násobne viac ako veľkoformátové plátno oklamaného umenia. Baza, ktorá kvitla niekedy okolo roku 1890. Čo asi tak videl maliar keď maľoval tento obraz? Možno bol teplý letný deň a on sa vybral zachytiť jemnú impresiu prírody. Nie jej ideál, ale prirodzenosť krásy. Výhonky zakvitnutej bazy v bezvetrí a vo vánku, lúče slnka presvitajúce cez oblaky načrtávajúce čo je svetlo a čo tieň, na ktorých miestach sa dá pocítiť hrejivosť lúčov a žiara mliečneho bieleho svetla... Atmosféra pokojného okamihu. Vzduch naplnený  sviežosťou a medovosťou bazových kvetov. Krehká pominuteľná krása, ktorá pripomína, že sme tu len na chvíľu, ostatne ako všetko živé. Kým neodkvitneme. Pocity otláča štetcom do plátna. Z obrazu ide pohoda a kúsok nostalgie. Dvojrozmerná vízia trojrozmernej pravdy.

Ladislav Mednyánszky - Kvitnúca baza. 

Deň končí, opona padá.

Poklonil sa starým majstrom.

Zhasol svetlá a spustil mrežu za červenými oknami,  

dojedol kúsok jahodovej čokolády, buchol dverami.

Z ticha galérie vyrazil za bzukotom mesta,

pozdraviť známych, povyhrievať kaviarenské kreslá.

S údelom introvertov, zapálil si a splynul s kreslom,

myšlienky nechal prúdiť, uprel zrak a ostal bez slov.

Martini pováľané na jazyku za zubami,

všedný svet vidí pred sebou,

ale farebný má za očami...

P.S.: Inšpirované obchodníkom a obchodíkom s umením s červenými oknami, takmer na rohu ulice.